Sebaláska

Len tak rozmyslam, uz na strednej som sa stretla s nazorom, ze clovek ktory nema rad sam seba, tak ho nemozu mat radi ani ostatni. Vtedy mi ten nazor myslim dost ublizil a nebola som schopna v obdobiach psychickeho prepadu verit svojim kamaratom, bola som presvedcena ze ma nikto nema rad, a tento nazor ma v tom utvrdzoval. Popravde sa aj dost cudujem, ze sa v tom obdobi niekto so mnou kamaratil, ked som od seba pravidelne odhanala ludi a aj napriek tomu vzdy sa tesili ked ma to preslo a bavili sa so mnou dalej. Dokonca sa nasli aj taki, ktori ma lubili. a taktiez vela kamaratiek/kamaratov som mala takych, ktori si neverili, mali problem s vlastnou sebahodnotou. A mala som ich velmi rada, niektori z nich su stale v mojom zivote.Tak ma to len tak napadlo, ze preco sa to tvrdi, prave clovek co s tym ma problem sa toho lahko chyta a ublizuje si tym nazorom este viac.

Ja sa momentalne mam velmi rada a je to samozrejme aj uplne ina kvalita, ako ked ma ma rad niekto iny, clovek potom vyhladava aj ine prostredia a ludi a nie je tak zranitelny vonkajsimi vplyvmi. Ale tiez sa do toho neda nutit nasilu, proste to ku mne prislo.

Je pekne sa mat rad kedysi som take nieco nepoznala, vdaka bohu za starnutie.